O nás

Divadlo Zelienka je jediným neprofesionálnym-ochotníckym divadelným súborom, pôsobiacim v meste Zvolen, v Dome Kultúry ŽSR. Jeho tradícia siaha až do časov Dramatického združenia Detvan (1932).

Divadlo prešlo rôznymi modifikáciami a pod menom Divadlo Zelienka pôsobí od r. 2011. Vymedzuje sa ako dobrovoľné, nepolitické a neziskové záujmové združenie, v ktorom pôsobia mladí ľudia (od 15 do 40 rokov) aj seniorská generácia (nad 60 rokov).

Naším cieľom je rozvoj umenia a kultúry, najmä vo zvolenskom regióne, ale radi zavítame aj do regiónov v rámci celého Slovenska. Svojou dramaturgiou repertoáru sa snažíme zaujať detského i dospelého diváka zameraného na kvalitnú kultúru a inteligentnú zábavu. Zelienkovci sú súčasťou kultúrno-spoločenského života v meste Zvolen, kde sa podieľajú na organizovaní veľkého množstva podujatí (Rozprávkový les, Mikuláš, Vianočná dedina a iné).

Naše úspechy

Účasť na celoslovenskej prehliadke Divadlo a deti v Rimavskej Sobote a víťazstvo na krajskej prehliadke Rozprávkové javisko v Žiari nad Hronom získali hry – Rozprávka o hlúpej žene (2012) a Adonin Palác (2017).

3. miesto na krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca – Pán a Pani Morganovci (2017 ).

Účasť na krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca a víťazstvo na regionálnej prehliadke získali hry Na stromoch sa žilo ľahšie (2004), Baldachýn (2014) a Komédia na šnúrke (2015).

Účasť na krajskej prehliadke Rozprávkové javisko v Žiari nad Hronom a víťazstvo na regionálnej prehliadke získali hry Čarovný klobúk (2014) a Čertovské dary (2016).

Cenu za najlepší ženský alebo mužský herecký výkon na regionálnej prehliadke: Monika Krnáčová – Slobodný so záväzkami (2008), Stanislav Bačík – Páračky (2009), Petra Fóglová – Pán a Pani Morganovci (2017).

Na festivale Kasiopeafest v Budmericiach – zapísaný v knihe slovenských rekordov ako najväčší festival ochotníckeho divadla získali ocenenia naše hry : Horí ohník horí (2014) – najlepšia inscenácia, Daniel Detto – najlepší mužský herecký výkon, Komédia na šnúrke (2015) Mgr. art. Monika Tatarková – najlepšia réžia a Michal Pavlenda – najlepší mužský herecký výkon.

Divadlo Zelienka je viacnásobný laureát a držiteľ ocenenia – divadelné drevo na festivale Divadelné prekáračky – divadlo v prírode Hontianske Nemce: Celebrity (2012), Horí ohník horí (2013), Čarovný klobúk (2014).

História

Pôsobenie Dramatického združenia Detvan, ktoré v roku 1932 založila skupina nadšencov, na čele s J. Korbačkom a Ing. G. Stadtruckerom,

Na činnosť predchádzajúceho združenia sa podarilo nadviazať až o 31 rokov neskôr vznikom Divadelného ochotníckeho súboru Ľuda Zelienku pri Dome kultúry ŽSR, vďaka iniciatíve vtedajšieho riaditeľa DK ŽSR Mgr. Pavla Halaja a jeho nadšeniu pokračovať v činnosti ochotníkov.
Po založení divadla sa uskutočnil prvý konkurz a šancu zahrať si v ochotníckom divadle dostal každý, kto mal chuť a odvahu. Prvá skúška sa konala v novembri 1996 a prvou „métou“, ktorú sme sa chystali zdolať bola ľudová komédia od Ľuda Zelienku (patróna súboru) Detvianska nátura.

Založenie občianskeho združenia Divadlo Zelienka pod vedením Milana Krnáča. Divadlo naďalej pôsobí pod záštitou Domu kultúry ŽSR vo Zvolene. Súbor sa začal sústreďovať na tvorbu divadelných predstavení pre detského diváka.

Od tohto roku až po súčasnosť súbor režijne a dramaturgicky spolupracuje s absolventkami Akadémie Umení v Banskej Bystrici Monikou Tatarkovou a Petrou Kovalčíkovou.

Ľudo Zelienka

NÁŠ PATRÓN

* 5.12.1917, Zvolen
† 8.8.1977, Bratislava
– spisovateľ, redaktor, pedagóg, humorista, ľudový rozprávač
– autor 19 kníh (viaceré boli zdramatizované), 3 kabaretov, divadelnej hry a televízneho seriálu, vyše 60 článkov v časopisoch

Ľudovít Zelienka sa narodil deň pred sviatkom sv. Mikuláša v roku 1917. Ako prvorodený dostal meno po otcovi-železničiarovi, od mami Pauly (vychýrenej cukrárky) vraj pochytil rečnícky talent a charakteristický humor. Keď mal tri roky, narodila sa sestrička Irenka. Detstvo a mladosť prežil v rodnom Zvolene, kde vyštudoval základnú školu aj gymnázium (dnešné Gymnázium Ľ. Štúra). V roku 1939 ukončil Učiteľskú akadémiu v Banskej Bystrici a následne sa stal učiteľom v Zolnej. Krátko na to však prešiel na základnú školu v Budči, kde zastával funkciu riaditeľa.

Vtedy už pravidelne pod rôznymi pseudonymami uverejňoval rozličné poviedky a rozprávky. Mal rád deti – venoval sa s nimi skautingu aj ochotníckemu divadlu. Práve najmä na deti a mládež sa zameriaval aj vo svojej literárnej tvorbe. Dráme sa spočiatku venoval ako herec (ochotnícky súbor Detvan), debutoval napokon v roku 1944 s rozprávkovou hrou Detvanček a Hopsasa vo svete nestratia sa.

Krátko nato bol zajatý nacistami ako priamy účastník protifašistického odboja vo zvolenskom okrese. Podarilo sa mu však ujsť z transportu, takže už v roku 1945 sa naplno vrátil do kultúrneho života – ako prednosta odboru na Povereníctve školstva a kultúry v Bratislave. V tomto období sa aj oženil so skautkou Margitou Ottingerovou, s ktorou mal neskôr dcérku Aničku. V roku 1950 prešiel do Slovenského pedagogického nakladateľstva ako redaktor a neskôr šéfredaktor oddelenia časopisov. Na UK v Bratislave externe vyštudoval etnografiu a aktívne pôsobil vo viacerých spoločenských organizáciách (publicistických, skautských, umeleckých a pod.).

Slovenská verejnosť ho však vnímala najmä ako Ujka z Detvy, rozprávača a humoristu v detvianskom kroji s valaškou či fujarou, ktorý na svojich vystúpeniach dokázal spontánne rozosmiať publikum svojím írečitým zmyslom pre humor, ktorý sa opieral hlavne o slasti a strasti typického človeka spod Poľany. Viaceré historky vyšli aj v literárnej forme v podobe Poľovníckych smiechot (1972), Rybárskych smiechot (1974) či Športových smiechot (1978).

Jeho najznámejšie dielo je určite Detvianska nátura (1961), ktorá je humornou mozaikou života podpolianskeho ľudu od začiatku storočia po súčasnosť. Práve tieto humorné poviedky si vybralo Divadlo Zelienka, ktoré pod vedením Pavla Halaja uviedlo vo februári 1997 svoju prvú premiéru – javiskové stvárnenie diela Detvianska nátura.

Ľudo Zelienka je autorom aj ďalších 3 kníh pre dospelých, 13 dramatických kníh pre deti a mládež, 3 kabaretov, dramatickej hry pre dospelých a televízneho seriálu Chválenkári. Zaslúžil sa aj o desiatky článkov v časopisoch a niekoľko prekladov. Počas života získal rôzne ocenenia hlavne v oblasti kultúry a umenia. Pre rodinu ale aj pre širšiu verejnosť bol jeho nečakaný odchod 8. augusta 1977 ťažkou ranou. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.